reklama

Kľúče sú dôležité?!

Písal sa piaty januárový deň, ktorý začal písať dôležitosť pre moju osobnosť už počas predchádzajúcich pár hodín dňa predošlého.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Januárové počasie neostalo svojej povesti nič dlžné, zamračené, pod bodom mrazu, avšak zasnežené, pre zimné aktivity ideálne, sa z megalopolu s názvom Hriňová vybrala južným bratislavským smerom posádka pozostávajúca z mojej maličkosti, domáceho zvieratka sestry a jej vychovaného psíka, priateľa. Desať kilometrov vzdialených od krás stredoslovenských hôr a rodného hniezda mi preblysla hlavou myšlienka spätá, v tom prípade s banálnym problémom. „Zabudol som si kľúče od prechodného bydliska nachádzajúceho sa v bradavici na Dunaji, v Bratislave. „Ty vtipálek", ozvalo sa z predného sedadla a položilo nohu na plynový pedál stupňujúcim rýchlosť jazdy smerom k vytúženému cieľu. Neostávalo mi nič iné, len informovať náhradný zdroj v podobe osoby bývajúcej za dverami oproti, suseda. Školopovinný, bojujúci o predĺženie si pobytu na rovnakej „Vysokej škole," mi spočiatku neodpovedal na textovú správu ani na stále intenzívnejšie vytáčanie jeho čísla. Vypnutý telefón. Tak znela následná diagnóza a mne neostávalo nič iné, len dúfať v malý zázrak a víziu, že kľúče visia na špagátiku dva metre od zámky, na ktorú boli určené.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dorazenie do Bratislavy a iskierka nádeje sa spojili v nádejnú chvíľu, keď som pocítil v strednom uchu nepríjemný zvuk oznamujúci mi hudobný vkus telefónov Nokia. „Čaves Tomáš, momentálne som skoro porodil pri zápočte z informatiky". „Som na ceste domov a nie som si istý, či tvoja nevyhnutná potreba bude naplnená..." V tom, pri vchádzaní do potravín sa ozval hlas poslušného psíčka, ktorý sa pragmaticky opýtal: „Ty si nevtipkoval?" Neostávalo mi nič iné, len upokojiť situáciu a usmerniť ich na myšlienkový pochod, že som pán činu a mám vždy všetko pod kontrolou. V tom momente sa mi podarilo oklamať i vlastnú svojprávnosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tašky plné, zásoby v poistnej i rezervnej forme mali byť transformované počas večernej siesty a mali vyčarovať úsmev na tvárach ľudí v produktívnom veku. Idea, sen, želanie, tak by sa v tej chvíli dali opísať myšlienky prebiehajúce sa zo strany na stranu v našich hlavách.

Kolesá sa zastavili, myšlienky upriamili na večerné ničnerobenie a v dohľadnej vzdialenosti pán kľúčov prichádzajúc odkrajoval posledné milimetre zo svojej cigaretky. „Čaves, poďme po kľúče, nech už si váľam šunky," vyhŕklo svetelnou rýchlosťou z mojej ústnej dutiny. Prvé poschodie, druhé tretie...A cieľ bol na dosah ruky. Sused otvoril dvere, avšak nie tie, po ktorých túžilo pár kúskov ľudí v jeho okolí. Otvoril skrinku, vytiahol zväzky kľúčov a bádal, hľadal, my ostatní sme dúfali. „Tomáš, mám tichý dojem, že náhradné kľúče sa nenachádzajú v našom byte ale v tom na opačnej strane," čo predznamenalo a vypovedalo pár otázok blízkej budúcnosti. „My kľúče nemáme!" ozvalo sa z protiľahlej strany susedovho telefónu v podobe hlasu jeho rodičky, mamičky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Množstvo cenzurovaných slov vypadlo ako na požiadanie z každej strany a všetko od krku hore, čo nosím na to, aby mi do neho nenapršalo, začalo fázu brainstormingu, ktorá bola prerušená v okamihu výpadku prúdu na neurčité obdobie. ..

„Nééé," zahlásil hlas s bratislavským prízvukom. Vtedy môj kvázi mozog ohlásil prílev informácií odznievajúcich sa zo záložného systému. Apokalypsa, 2012, tretia svetová vojna, konšpiračné teórie? Nie, krutá realita!

„Za dverami sa nachádza učebnica, z ktorej som chcel najbližších sedem dní čerpať informácie na naplnenie cieľu vytýčeného na vyšší ako päťdesiatbodový počet zo skúšky, ktorá ma čaká!" záhlásil susedko. Všetky oči upriamili pozornosť na osobu, ktorá sa odvážila vysloviť momentálne nepodstatné citové opojenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kde prenocujeme? Vrátime sa domov? Ja ho zabijem! Ja tiež, ale najprv mu dolámem ruky! Taká bola trpká realita upriamená smrť prinášajúcim pohľadom prevŕtajúcim moje vnútornosti ako Danny Trejo z filmu Machete. Neostávalo mi nič iné, len abdikovať, poďakovať susedovi za spoluprácu, rozlúčiť sa s jeho mamou a ísť ukľudniť najnahnevanejších ľudí pod slnkom. Zabránili mi v tom vchodové dvere, pretože som nemal kľúče...Musel som bojovať v klietke so svojou hrdosťou a dvomi tigrami, ktorý pri vyslovení čo i len jedného slova z mojej strany, by prekonali srdcový kolaps a napísali všetky výdavky spojené s prevozom na cintorín, na moje chudobné konto. Pretože som nemal kľúče...

Prešlo dvadsať minút, prešli sme dva kilometre, lenže môj mozog neprešiel od doby kamennej žiadnou vývojovou nie to ešte revolúciou.

„Čo teraz?" bola prvá rozumná myšlienka, ktorú sme spoločne porodili a nevypadalo ako odpad patriaci do koša.

„Mám to!" „Mewin!" „Muffin?" Do rúk som zobral telefón a volal, zatiaľ čo ostatní si mysleli, že tomu slimákovi nemohlo nič iné prebehnúť hlavou, len jedlo, čo iné sa dalo čakať?

V mojej hlave zasvietila iskierka nádeje, zatiaľ čo u ostatných mala podobu iskierky vyskakujúcej z rozohriateho paralyzátora.

„Dobrá duša, prichýli nás, amen." Dobrá duša najprv napumpuje svaly v posilňovni a následne nám poskytne záchranu pred možnosťami v podobe päťhodinovej cesty domov alebo spaniu pod mostom.

Zamierili sme smerom k nákupnému stredisku, kde si pán Tomáško musel povinne kúpiť košieľku na zajtrajšie pripustenie ku skúške, keďže vypadal ako bezdomovec alebo spoluobčan obyvateľov mestkej štvrti Lunik IX. Prečo? Pretože nemal kľúče...

Čas bežal, pol deviatej odbilo a Mewin nás vítal horehronským prízvukom. Pocit tepla a lustra nad hlavou pôsobil hypnotuzujúcim, no najmä ukľudňujúcim dojmom. Rozbehla sa debata, ktorá by za iných okolností nemala konca, lenže kontrolka vnútorných batérií predznamenala uloženie do postele a po prianie si dobrej a sladkej noci. Opak bol pravdou. Neustále premýšľanie vyústilo do nechcenej myšlienky, ktorá obsahovala údaje o tom, že na zajtrajšiu skúšku potrebujem aj Študentský index. Nastal myšlienkový pochod. Prečo nemám index? Pretože je za dverami. A prečo je za dverami? Pretože nemám kľúče...

Šesť hodín a tridsať minút stredoeurópskeho zimného času bol časom vstávania, no mal byť časom vstávania zo spánku, nie z insomnie. Kolegovia hlásili podobný stav. Kolegovia pozbierali posledné sily, dôsledne si umyli svoje jednotky a dvojky v tridsaťdva radovej sústave zubov a vyrazili sme smerom k nákupnému stredisku Avion obsahujúc bonus v podobe raňajok v Mc´Donalde. Bonus to nebol, bol to ďalší cyklický šok, ktorý v obraze retrospektívnych udalostí predošlého dňa pôsobil ale suchý vtip o blondínkach.

Hodiny ubiehali vo svojom priestore, čase, a čas ústnej skúšky sa blížil ako neodvrátiteľná prírodná katastrofa. Rifle, (pôvodný plán bol do auta sadnúť v teplákoch), botasky, brada lesníka, boli len zlomky karát, ktoré hrali s opačnou stranou a mali silu potopenia ale bol som pyšný, pretože som sa dozvedel, že včerajší nákup modrej košele musí byť tutovka na úspešný priebeh skúšky, pretože bola modrá, miluje modrú, bude to za Áááá. Pohľad na spodnú časť môjho odevu mi vniesol červíka do hlavy a tak som pozbieral odvahu a s hrdosťou som sa vybral skúšajúcemu oznámiť môj životný príbeh, ktorý mi s určitosťou zožerie ako ryba mŕtveho červíka. Lenže aj ryby majú svoje biologické dni a takisto i vážení páni a dámy z univerzít. Zamietnuté...Takých neskúšam...

Neostávalo mi nič iné, len poprosiť dvoch chalanov čakajúcich na rozsudok smrti, či by mi neboli ochotný požičať nohavice. Jeden sa ponáhľal na vlak, druhý argumentoval spôsobom, že by sa do mojich nezmestil a do tých jeho by sa museli vopchať štyria taký ako ja.

Vytočil som horúcu linku a moju poslednú nádej, spolužiaka, ktorý sa zobudil len pred desiatimi minútami. Ani nestihol rozlepiť poriadne oči a už sedel v autobuse s taškou v ruke, kde sa nachádzali tesilové nohavice o tri čísla väčšie ako ja a topánky veľkosti potápačských plutiev. Bezpredmetné, hlavne, že bude dodržaná spoločenská etiketa. Nasledovalo najrýchlejšie prezlečenie na školských WC, šprint po schodok na štvrté poschodie a sadnutie si k motivujúcej osobe, ktorá mi poradila napraviť si košeľu a aspoň kúsok vypadať humanisticky. Sadol som si na rozlomenú stoličku, nadýchol sa a v tom sa ozvalo. „Ďalší!" V tom momente som sa vytrhol ako sumec z návnady, vytrhol pero z rúk vychádzajúcej kolegyne a vstúpil ako ropný magnát do miestnosti. „Dobrý deň, to som ja, ten nešťastník." „Výborne, vidím, že ste popracovali na oblečení." „Áno, ale je tu ďalší problém, ktorý dúfam, nebude problémom," nadýchol som sa a povedal posledné požehnanie, „nemám študentský preukaz, len kartičku ISIC." Mohutný hlas sa schyľoval zabiť posledný klinec do rakvy, ktorý znel: „V tom prípade Vás nemôžem pripustiť ku skúške, mám nariadenie zhora!" „Ale ja som precestoval polku Slovenska len kvôli tejto výnimočnej príležitosti, s takouto situáciu som nepočítal." „Nehnevajte sa na mňa." odpovedal docent s pokojom v duši. „Aaaa, aaale..." „Dám Vám náhradný termín." Po doznení vety som nevedel, či plakať alebo sa smiať, nepomáhali diplomatické rečičky, nepomáhali psie oči, nepomohol by mi ani čarovný prútik Harryho Pottera. Vzal som nohy na plecia, poďakoval za spoluprácu, stisol kľučku a vykročil krokom vyhnanca smerom od víťazného protivníka. Vospolok na chodbe obrátil pozornosť na môj sexi vohoz, keď sa niekto odvážil nelogicky opýtať: „Ty si už skončil?" „Áno, skončil ale s náhradným termínom...." :)

Deň ako každý iný, pre mňa výnimočný z pohľadu maličkostí ovplyvňujúcich životné postoje, skúsenosti a situácie. Z pohľadu zelenej kartičky, ktorá mala byť o niečo väčšia a modrá...Spravil som všetko pre dotiahnutie dňa do víťazného konca ale odišiel som ako humorista z Aj múdry schybí, ktoré by som poupravil Aj Tomáško schybí...Občas...Sláva modrému papieru pred zeleným, veď o vedomosti nikdy nešlo...A kľúče otvárajú možnosti!!!

Tomáš Kamenský

Tomáš Kamenský

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Art of music science Zoznam autorových rubrík:  Reportáže z hudobných podujatíSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu